Narodil sa raz chlapček a dostal od otca do daru mobilný telefón. Bolo to však pred 150 rokmi – a nikto nevedel, ako sa mobil používa. Boli tam síce nejaké gombíky, ale nikto ich nikdy nestláčal. Otec synovi povedal, vraj sa cez tú vec dá dohovoriť s niekým, kto je stovky kilometrov ďaleko – ale nikto nevie, ako sa to robí. K mobilu patrila aj nabíjačka – takže mobil bol stále nabitý – ale nepoužívaný.
Chlapček ho ako batoľa oblizoval, búchal ním o zem, staval z neho komíny spolu s kockami, vkladal si ho ako záložku do kníh, nosil ho na krku ako prívesok.
Keď vyrástol, narodila sa mu dcéra, a on jej mobil venoval so slovami: vraj sa s tým dá porozprávať s niekým, kto je stovky kilometrov ďaleko – ale nikto nevie, ako to funguje. Sú tam síce nejaké gombíky – ale radšej ich nestláčaj, aby sa to nepokazilo. Dievčatko si mobil bralo všade so sebou namiesto plyšovej hračky. Pokúšalo sa doň rozprávať – ale nič sa z neho neozývalo. Aj druhé deti mali také mobily – no všetky boli hluché.
Keď dievčatko vyrástlo, odsťahovalo sa na druhú stranu zemegule a po čase začalo smútiť za svojimi rodičmi. Pozeralo na mobil, rozprávalo doňho všetko, čo cítilo – ale mobil mlčal. Zlostne ho treslo na zem! Odporná haraburda! Načo mi ťa dali?
Keď sa dievčatku narodilo dieťa, dostalo do daru rodinný mobil: Tu máš nejakú haraburdu! povedala bábätku mama. Dostala som ju od svojho otca a on od svojho. Ale nebude ti nanič. Nefunguje!
POUČENIE:
Všetci sme od rodičov dostali do daru mozog. Vraj sa s ním dá vytvoriť taká realita, po akej túžime. Ale nikto nevie, ako sa mozog používa. Zistilo sa síce, že sa mozgom treba sústrediť na to, čo chceme – ale radšej to nerobíme – čo keby sa mozog pokazil?
© Martina Klesniaková 2014
Celá debata | RSS tejto debaty