Mám taký zvyk – udržiavať si myseľ v dobrej kondícii, čo znamená prísne si vyberať myšlienky, ktorým budem venovať pozornosť. Má to svoj význam – desivé a kritické myšlienky majú nízke frekvencie a spôsobujú, že človek uviazne v nízko-vibračných situáciách a v rôznych problémoch. Naopak – pozitívne, optimistické myšlienky človeku do života priťahujú iný typ situácií aj ľudí a mnohé veci sa proste riešia samy od seba. Podrobnejšie tento mechanizmus vysvetľuje Wayne Dyer v knihe Každý problém má svoje duchovné riešenie.
Z času na čas využívam dlhé obdobia čiastočnej izolácie od ľudí (presne na tento účel boli vybudované tibetské budhistické kláštory, v ktorých sa mnísi dlhé hodiny v meditáciách ponárajú do svojho vnútra a rozvíjajú svoje liečiteľské schopnosti), pretože málokto dnes dodržiava prísnu disciplínu mysle. Väčšinou sa považuje za úplne normálne na niečo pindať, niečo odsudzovať, kritizovať, alebo sa niečoho báť. Aby som bola úprimná, venujem sa radšej knihám, tvorbe a havajskej metóde Ho´oponopono. No i tak ma spoločnosť ľudí fascinuje – inšpiruje ma ich rôznorodosť a jedinečnosť – takže po čase sa zase vraciam do normálu a opäť s nimi trávim veľa času. Tak tomu bolo aj včera:
Kamoška má aktuálne jeden problém, z ktorého sa psychicky sype. Dobehla som k nej večer, aby sme to rozobrali a zistili, čo sa s tým dá robiť. Vyšlo najavo, že momentálne sa to dá pomerne jednoducho vyriešiť, a vážne ohrozenie bude aktuálne možno až o pol roka (ak vôbec) – čo, samozrejme, netreba riešiť teraz, ale až vtedy, keď sa to naozaj stane.
Keď sme to spolu takto pekne uzavreli, kamoška bola chvíľu ticho, na čele hlboká zvislá vráska – bolo vidieť, že intenzívne premýšľa. Bola som zvedavá, na čo príde – a o chvíľu to z nej aj vyšlo:
„Ale čo, keď bla-bla-bla?! Čo budem potom robiť?! A toto určite zle dopadne – viem to isto – mám s tým samé zlé skúsenosti!“
Keďže sme mali pripravený aj plán B, bolo úplne jedno, ako to nateraz dopadne – v každej alternatíve sme našli výhody, ktoré z toho pre ňu vyplynú:
„Ale prestaň!“ zahriakla som ju: „Vymyslela si si totálne somariny, ktoré vôbec nie sú pravdivé – a opakuješ si ich donekonečna, až si z nich úplne vydesená! Čo bolo – bolo! Nikde nie je napísané, že sa to niekedy presne tak isto zopakuje. Uvedom si, že sú to všetko samé výmysly! A negatívne skúsenosti nič neznamenajú – treba žiť ďalej, aby sme nazbierali aj pozitívne skúsenosti!“
Len čo som zavrela ústa, kamoška už aj spustila protiargumenty:
„Ale ja viem, že to zle dopadne, lebo bla-bla-bla-bla-bla-bla-bla!“
„Dobre to dopadne!“ duplikujem a pripadám si ako Don Quijote de la Mancha v boji s veternými mlynmi. Celá debata sa zvrháva na klasické: „ja o koze a ty o voze“.
Oči mi padnú na obrovský regál s knihami a takmer odpadnem z toho, čo vidím: Murphy, Peale, Walsch atď…
Hovorím šokovane: „Toto všetko máš prečítané?“
„To je mužove, ja nečítam vôbec – nebaví ma to. Ráno už konečne príde z týždňovky – neviem sa ho dočkať!“
No zbohom! – pomyslím si: Keď naňho hneď z príchodu vygrcia všetku tú hystériu, ktorá sa v nej za ten týždeň nazbierala, tak ho rovno vykotí!
„Dúfam, že ho s tým nechceš ráno zaťažovať!“ zavrčím výstražne.
„Ale musím mu to povedať – je to predsa môj muž!“
„No hej – ale dokedy bude tvoj? Necítiš sa pred ním trápne? To mu ani trochu nevadí, keď na všetko takto reaguješ ako teraz?“
„Však mi povedal, že mu nemám píliť uši, ale keď to inak nejde!“
Živo si predstavujem to pílenie uší – poznám ju – keď raz začne, pospomína všetko, čo ju kedy rozčuľovalo – a nielen ju, ale aj všetky jej kolegyne, susedy a príbuzných – a tieto jej tirády niekedy zvyknú trvať aj celé hodiny:
„No, moja zlatá, ja byť tvojím chlapom, tak máš každú chvíľu rozbité ústa,“ usmievam sa pobavene a v duchu obdivujem železné nervy kamoškinho muža, ktorého poznám – je skutočne veľký kľuďas: „Veď ty si ako taký verklík – dookola opakuješ, aké je všetko zlé a beznádejné, a ako ti každú chvíľu niečo vadí – nemáš vôbec žiadnu sebadisciplínu! Ja keby som sa hentak opúšťala, za chvíľu ma z toho šľahne – alebo sa minimálne zbláznim!“
Kamoška sa naježí a hneď sa začne obhajovať – usmievam sa – viem, ako ľudí dráždi moja priamočiarosť – ale necítim sa povinná rozprávať jej sladké reči, keď ona mi bezostyšne kydá na hlavu všetku svoju mentálnu špinu, ktorú navyše odmieta prestať produkovať! Rázne vstávam, vyberám z police knihu Moc nášho podvedomia, otváram ju na príslušnej strane – adekvátnej k jej dnešnému problému a strkám jej ju rovno pod nos:
„Toto si čítaj až do rána, kým príde domov tvoj muž! Ja viem, že nie je ľahké zastaviť hlavu – myseľ je ako večne rozbehnutý stroj – bez tréningu ťažko dosiahneš stav bez myšlienok – ale daj teda do toho stroja aspoň kvalitnejší materiál – a nech radšej šrotuje myšlienky, ktoré ťa postavia na nohy!“
Prekvapene klipká očami a ja sa rýchlo obúvam a padám odtiaľ! Rýchlo preč z tej negatívnej lejavice – do sucha a do tepla! Odchod je to najlepšie, čo pre ňu teraz môžem urobiť – keby som ju ďalej o niečom presviedčala – utvrdzovala by sa vo svojom negativizme. A keby som s ňou už nebojovala a len ju počúvala – mala by obecenstvo pre svoje hlasné úvahy, ktoré sa stále uberali neželaným smerom. Bolo potrebné ponechať ju samu na seba s kvalitnou knihou v ruke, nech sa pozbiera (všimla som si na ľuďoch, že človek sa začne snažiť byť konštruktívny až vtedy, keď zistí, že je na to sám – že to zaňho nikto nespraví). Ináč – len tak pre zaujímavosť: ktovie, čo by asi urobili hasiči, keby prišli niekam hasiť požiar a zistili by, že zatiaľ čo oni usilovne hasia – ten, čo ich zavolal z druhej strany ďalej prilieva olej do ohňa?
Doma rozmýšľam, prečo som si také negatívne mínové pole pritiahla teraz do života – mám predsa za sebou dlhé obdobie intenzívnych meditácií a vylaďovania svojich frekvencií – a odrazu táto smrtiaca paľba! Čo mi tá kamoška zrkadlí? Na čo vo mne realita teraz reaguje? Čím som k sebe tento zázrak pritiahla? V ktorej oblasti tvrdohlavo omieľam svoje obavy a bezvýchodiskovosť? Len čo v duchu vyslovím svoje otázky, hneď sa mi vyjasňuje – a už aj objavujem nie jednu, ale hneď tri veci, v ktorých moja myseľ uviazla na mŕtvom bode a ustavične opakuje svoje navyknuté postoje ako taká obohraná gramoplatňa!
Fíha? – písknem prekvapene: myšlienky sú také zákerne tiché a nenápadné, že kým ich niekto nevysloví nahlas, často si ani nevšimneš, ako sa ti v hlave neustále opakujú a obťažujú ťa bez toho, že by ich niekto scenzúroval a dôkladnou analýzou dokázal ich nezmyselnosť!
V duchu teda poďakujem kamoške, že vytiahla na svetlo tieto moje skryté navyknuté myšlienky – a už aj rozbieham rozhovor: „ja o koze – ty o voze“ priamo vo vnútri mojej vlastnej hlavy: len čo sa vynorí nejaká obava či kritika – už aj jej pohotovo protirečím a drzo si opakujem jej protiklad.
Moja myseľ nebude viac mojím pánom – je to sluha a bude pekne poslúchať! Nemá právo robiť si, čo chce – bude rozmýšľať efektívne – bez ohľadu na to, či sa jej to páči, alebo nie! Mozog je obyčajný prístroj – generátor reality – a nie je múdre nechať ho bežať len tak na voľnobeh, lebo potom produkuje samé somariny – tvorí život, ktorý nikoho nijako neobohacuje ani nenapĺňa. Idem si odteraz ešte prísnejšie vyberať svoje myšlienky, lebo to znamená vyberať si, ako budem žiť. Ideálne je zamerať svoju myseľ na lásku – je to emócia s najvyššou vibračnou frekvenciou a na energetickej úrovni rozpúšťa všetky problémy. Čím viac lásky v sebe človek pociťuje, tým veselší je celý jeho život. Všetko, čo v živote robíme a všetko, čo sa snažíme získať, má za cieľ, aby sme sa cítili lepšie – všetko naše konanie smeruje k tomu, aby sme boli šťastní. Nuž existuje skratka, ako sa cítiť lepšie bez všetkej tej hyperaktivity – jednoducho sa pre to rozhodnúť a udržiavať si cielene dobrý pocit zo života – potom je celkom jedno, čo nás postretne – vo všetkom dokážeme rozpoznať nejaké výhody, všetko dokážeme hladko prijať bez odporu a všetko nás mimovoľne podporuje v našej dobrej nálade.